Dnes sa označenie P2P sietí vzťahuje najmä na výmenné siete, prostredníctvom ktorých si používatelia môžu vymieňať dáta. Počítač používateľa tejto technológie tu funguje ako určitý server a v rámci neho používateľ sprístupňuje iným používateľom svoj obsah. Ako príklad týchto technológií možno uviesť Napster, Gnutella, Limewire, Emule, Soulseek. Tento model sa značne odlišuje od modelu „client-server“, kde komunikácia prebieha smerom od a do serveru, ktorý je centrálnym serverom. Typickým príkladom siete nezaloženej na Peer To Peer technológii je FTP server, kde klient (používateľ) a server sú odlišné počítače a klient dáva iniciatívu nato, aby si niečo stiahol alebo niečo sprístupnil prostredníctvom tohto FTP servera a server iba reaguje a následne splní tieto požiadavky klienta.
Najčastejšie možno nájsť na P2P sieťach hudobné diela vo formáte mp3, audiovizuálne diela vo formáte mpeg a softvér. Nepoviem nič nové, ak budem konštatovať, že 90% daného obsahu je šírených bez súhlasu držiteľov autorských práv, teda v rozpore so zákonom. Ako dôsledok daného stavu sú podávané žaloby na prevádzkovateľov týchto sietí (najmä v USA), ktoré na strane navrhovateľov zastupujú zástupcovia autorov a organizácie ako Recording Industry Association (RIAA) a Motion Picture Association of America (MPAA). V minulosti bola P2P sieť Napster kvôli úspešnej žalobe organizácie RIAA zrušená. Následne bol Napster odkúpený a pod rovnakou značkou v súčasnosti ponúka legálny predaj hudobných diel cez internet.
P2P siete majú svojich kritikov, ale i svojich zástancov. Snahou kritikov je zabezpečiť reguláciu či dokonca zákaz týchto sietí. Argumentujú tým, že prostredníctvom výmenných sietí sa môže distribuovať detská pornografia či podporovať terorizmus. Zástancovia naopak argumentujú tým, že možnosť zneužitia technológie k nezákonným účelom na jednej strane nesmie brániť jej legálnemu používaniu na strane druhej. Pravdu možno nájsť niekde uprostred. Jednoznačne netreba tieto siete úplne zakázať, no na druhej strane je potrebné regulovať danú oblasť. Úplne by postačilo ak by používatelia týchto sietí museli zaplatiť určitú sumu za jej používanie a táto suma by bola následne prerozdeľovaná medzi organizácie zastrešujúce ochranu majetkových práv autorov.
Najvýznamnejším rozhodnutím z oblasti P2P sietí sa po rozhodnutí vo veci RIAA v. Napster javí rozhodnutie Metro-Goldwyn-Mayer Studios, Inc. v. Grokster, Ltd. z roku 2005. Podstatou tohto sporu bolo elektronické zdieľanie súborov prostredníctvom P2P softvéru, ktorý bol distribuovaný žalovanou spoločnosťou Grokster and Streamcast. Systém zdieľania súborov tu bol založený na decentralizovanej štruktúre, teda vyhľadávanie určitých súborov (hudby, videí) bolo realizované prostredníctvom iných počítačov (počítačov používateľov softvéru Grokster) a nie prostredníctvom centrálneho zoznamu súborov. V roku 2005 Najvyšší súd vyniesol rozsudok, ktorým uznal Grokster zodpovedným za porušovanie autorského práva jeho používateľmi. Tento rozsudok priniesol definíciu nového typu nepriamej zodpovednosti za porušenie autorského práva. Ide o tzv. podnet (inducement), ktorý súd vo výroku rozsudku definoval takto: Ten, kto distribuuje zariadenie s cieľom propagovať jeho používanie smerujúce k porušovaniu autorských práv buď výslovným prejavom alebo inými súhlasnými krokmi podniknutými k podpore porušovania autorských práv, je zodpovedný za výsledné porušenie práva tretími stranami. V neprospech Groksteru bolo množstvo dôkazov. Okrem iného ním bol aj interný záznam a inzerát. Tento inzerát bol zaujímavým aj z toho pohľadu, že samotný Grokster sa v ňom predstavil ako keby nástupca Napster-u. Ďalším z radov dôkazov bol aj fakt, že spoločnosť Grokster si nedala tú námahu a nevyfiltrovala zo stiahnutých súborov materiály chránené Autorských zákonom. Tento typ zodpovednosti (inducement) zahŕňa tieto tri prvky: 1. Existenciu priameho porušenia práva. 2. Súhlasné konanie subjektu povzbudzujúcemu k porušovaniu práva (napr. reklama propagujúca produkt pre právo porušujúce účely, ale i snaha upútať pozornosť tých, ktorí už práva porušujú). 3. Úmysel propagovať porušovanie autorského práva.
Najvyšší súd týmto rozhodnutím zdôraznil, že výrobcovia a distribútori nových technológií nemôžu stavať svoje obchodné zámery na podpore porušovania autorských práv a práv súvisiacich s autorskými právami. Toto rozhodnutie súdu umožní ukončiť činnosť všetkých P2P sietí, ktorých operátori majú sídlo v USA a bude mať v budúcnosti dopad i na rozhodovanie súdov v podobných veciach i mimo USA. V súčasnosti nikto nevie, ako daná situácia dopadne a aký bude mať dopad na ostatné krajiny sveta. Jedno je však jasné už i dnes....organizácie ako RIAA podávajú hromadné žaloby na „obyčajných používateľov“, ktorých si náhodne vyberú.
